Šu­čľá­va a jej pria­te­lia

Kto bo­la Šu­čľá­va? O­by­čaj­né diev­ča z de­di­ny. Jej je­di­nou ka­ma­rát­kou bo­la Ňú­nia. V je­den u­pr­ša­ný ja­nu­ár­ový deň sa vy­bra­li na vyš­ný ko­niec chy­tať ža­by. Raz dar­mo im sta­ré ma­te­re ho­vo­ri­li, že v tú do­bu žiab niet. Šli.

Po de­sia­tich mi­nú­tach chô­dze do­ra­zi­li na mies­to. Na ich pre­kva­pe­nie ža­by kŕ­ka­li, že s dy­chom ne­sta­či­li.

Ňú­nia ho­vo­rí: „poz­ri, Šú­čľa­va, koľ­ko žiab, poď­me boz­ká­vať“. „Ve­ru, diev­ka mo­ja,“ poď­me. Tak boz­ká­va­li jed­nu ža­bu za dru­hou.